Staré mapy ticha (P)

Sedím na balkóne,fajčím,pozorujem lietajúce havrany a pootvárané jogurty.Petržalská šeď,zbytky čierneho snehu,poletujúce umelohmotné tašky zo supermarketov v nezmyselnom vetre,ktorý aj tak nič dobré neprinesie.Moja ranná scenéria,ktorá sa už rok nemení.Iba autobusu č.80 o čosi viac škrípajú brzdy.Aspoň jedna pozitívna myšlienka v tomto bezpočasí?Zima končí,mal by som si kúpiť chladničku. Áno,zase jeden s tých dní,keď vecne a kludne uvažujem o otázke,či nie je načase následovať príklad Bohumila Hrabala stať sa obeťou nešťastnej náhody pri kŕmení holubov.Ani by tak nevadilo,že bálkón tejto prenajatej garsónky sa nachádza na druhom poschodí ako skôr to,že tu niet holubov.V tejto časti Petržalky žijú len havrani.A tých nie je treba kŕmiť.Sami chodia na môj balkón na jogurty,salámu a čokolvek,čo sem vyložím.Prečo okupujú práve túto část Petržalky nevedno.Či to je kvôli väčšej trávnatej ploche,ktorá tu medzi panelákmi vznikla nejakým nedorozumením architektov a projektantov,takže majú najlepší prehlad čo sa po okolí deje,alebo to je kvôli posledným trom petržalským stromom,na ktorých večne vysedávajú,keď sa zrovna neflákajú nad dostihovou dráhou.

Chýbajú mi stromy,oznámil som sám sebe,zahasil tretiu cigaretu,dopil kávu,utiahol kravatu a vydal sa do dnes.Áno,vôňa stromov po daždi,dotýkať sa ich kôre,túlať sa medzi nimi,hladieť do ich korún a niekde tam nad nimi vidieť kúsok modrej oblohy.Ležat pod nimi a počúvať les…

Zas mám masochistické okienko,vravím si,zatiaľ čo kráčam na autobusovú zastávku.Moja trasa pozostáva zo samých pravých uhlov.Je to perfektne vymyslené.Človek nemusí vôbec premýšlať nad svojou cestou.Panel ho nikde nepustí ,pravý uhol nesklame.A tak mám čas na tieto ranné elégie a vlastne mi nie je vôbec dobre.A ešte horšie mi bude,až z okna môjho autobusu uvidím sad Janka Kráľa a tých pár urbanistických stromov nad ktorými poletujú slepé čajky.Sad!Kúsok zeme na ktorom rastú predčasne opadávajúce stromy.Z jednej strany Dunaj,z druhej obchodné centrá každý deň väčšie no a po stranách sa vozíme my.Sad to bol pred 200 rokmi,dnes je to už len sada stomov.Dnes to bude ťažký deň,vraví mi moje reumatické koleno a moja nechuť podielať sa na tomto svete dosahuje nadľudské rozmery.No nič,poobede pôjdem nakŕmiť čajky a v nedeľu sa mi snáď podarí vykráčať na Sandberg.Na chvíľu sa očistím,pozriem sa do dialky na rakúske polia,uvidím sútok Moravy s Dunajom a presvedčím sa,že všetko ide stále dole vodou.A južný vietor možno so sebou prinesie niečo,čo mi pripomenie jar.Áno,mávam chvíle,keď som si istý o všetkom.Vtedy si myslím,že Boh pozerá na svet a chystá sa odmeňovať.Ale nič sa nestane.Ja zleziem z kopca,doma otvorím schránku,v ktorej nič nebude,len samé reklamné letáky a večer si lahnem do spacáku,ktorý ešte nestratil voňu ohňa a lesa,aby som ráno opäť vstal…

…v noci ma zobudil dážď.Musel som vstať a narýchlo priviazať celtu k stromom.Ale už je fajn.Trochu mokro,trochu zima,ale fajn.Prvá ranná cigareta,dym sa mieša s hmlou,ktorá padá z kopcov.Je jeseň a príroda sa zase vyfarbila.Nepravidelné bubnovanie kvapiek uspáva,pozorujem ako v ohnisku vzniklo malé jazero po hladine ktorého plávajú čierne lodičky uhlíkov.Raňajky budú suché a kafíčko ktovie kedy.Dal by som si teraz alžírsku kávu a sladké pečivko k tomu.Z tepla kaviarne pozeral na Dunaj…Nie!Prepúšťam Ťa zo svojích služieb smutný Dunaj.Pozdravuj odo mňa osem tisíc čajčích očí,Sandberg aj Devín.Ja patrím sem.Kde všetko nejde len dole vodou,ale kde sa dá aj stáť v rannej hmle,kde sa dá ležať medzi jesennými listami,kde sa dá počúvať ticho,kde sa dá padnúť do blata,vstať a ísť.

Kde sa dá stúpať na modrý vrch.

(venované Dežovi a Ivanovi)

Peter Jokl – Joko

kategorie Próza