.jpg?ph=7628832d1c)
A cesty sú prázdne,
iba zbytky sťahovavých vtákov nad hlavou
a
jesenné slnko v kaluži periférie...
Sto rokov samoty.
A cesty sú prázdne,
stojím nad kruhom s kameňov,
v rukách popol zo stoviek večerov,
z ktorého ešte padajú noty k nohám...
Niekto musí byť posledný.
Sto rokov samoty
A cesty sú prázdne,
neskoré jesenné slnko sa olizuje s horizontom
a v čase,
ktorý básnik Ivan nazýva Zmlčanievaním,
v čase, keď sa ešte nemlčí,
ale sa už k tomu blíži,
v tomto čase
sa na sobotnej internetovej ceste hádajú ľudia
kto je vačší tramp
a čo sa môže vziať do lesa
a čo už nie...
A kto prezradil GPS súradnice akého kempu.
Sto rokov samoty
Cesty sú prázdne,
a stromy, ktoré sme učili spievať s nami už dávno nie sú,
ani vyvrátené nedokončené totémy,
iba vietor
& priestor
& čas...
Sto rokov samoty
A cesty sú prázdne,
údolia nestíchli,len namiesto gitár zvuk motorových píl,
a lesné cesty plné šialených motorkárov
a rúbaniská plné zamaskovaných
paintballistov.
Skúsim niekomu z nich zalomiť palec...
Sto rokov samoty
A cesty sú prázdne,
polovníkov viac ako zvierat,
ťažných strojov viac ako vtákov,
v mene otca i syna i ducha peňazí ámen,
spustošená krajina,
a studničky plné ticha,
holohlavé kopce...
Krajina bez mena.
Sto rokov samoty
A cesty sú prázdne,
zrušené železničné trate,
rozpadávajúce sa vlakové staničky & zastávky &
čakárne & búdy,
rozjazdené polné cesty,
zákaz vstupu a
zákaz rozkladania ohňa,
zatvorené dedinské krčmy...
Dodržujte smer zábavy!
Sto rokov samoty.
Cesty sú prázdne,
a kde sú všetci tí ľudia,
ktorí nosili na svojich dlhých jesenných svetroch
zbytky jarnej trávy,
(a všetci chceli nosiť úesky a
nikdo ich nechcel baliť)
ktorí učili spievať stromy a
keď vychádzalo slnko
hrali blues nového dňa,
a kde je Profesor so svojimi gitarovými suitami,
večnou nespokojnosťou a voňavým tabákom,
a kde je Ve.Slo so svojím pábením a leninskou čiapkou,
ktorá mu odplávala po rieke Hron
v lete roku dvetisíctri,
kde je Mima so svojimi tlstými cigaretami
a šialeným smiechom,
a kde je bradatý Korak so svojimi krvavými sandálami,
bendžom a panákom rumu,
a kde je chlapík,ktorý v Mexiku v Banskej Štiavnici
nad zvetralím pivom spamäti recitoval
Na ceste,
a kde je nahý vodič žiguláka, ktorého som stopol v
máji roku tisíc deväťsto devädesiatdeväť,
a potom ešte dvakrát a ktorý
brázdil cesty tohto slzavého údolia?
Kde sú všetky tie dlhé vlasy?A Jan Tleskač?
Sto rokov samoty.
A cesty sú prázdne,
nad Zlatými pieskami mávlo slnko posledným lúčom,
ja si predplatím časopis Otlak,
naučím sa nefajčiť zo svojej fajky
a z času na čas pôjdem skontrolovať,
či niekto neukradol cedulku
na okraji lesa: “Posledný zhasne!“
Sto rokov samoty.
Peter Jokl – Joko
1. místo v kategorii Poezie oldpsavců