.jpg?ph=7628832d1c)
Nový rok je ešte v plienkach. Matka príroda ich ani nestačí svojmu novému prírastku vymieňať. Celé Slovensko je zasypane belobou a dusí sa v hustej bielej hmle ako v stredovekej práčovni. Všade je minimum ľudí. Prázdne sú stanice, cukrárne i krčmy. Doma pri telke, či facebooku je predsa o niečo príjemnejšie.
Aj napriek týmto argumentom vystúpi na stanici v Banskej Bystrici zelená postava s US-kou, ktorá už dávno mala byť v trampskom múzeu. A možno aj jej majiteľka, ktorá si nahodí kapucňu, zaistí ju zipsom, vysmrká sa a vykročí. Dostala presné inštrukcie kade ma ísť, nuž jej krok je istý. Iba ona však vie, či si je istá svojím rozhodnutím vyraziť v tento sychravý deň na vander. Aj hrdlorezi v takejto originálnej anglickej hmle radšej sedia doma. Škoda nad tým špekulovať. Musíme ju nasledovať, lebo sa nám v tom bielom mlieku stratí.
Kráča dole prúdom Hrona, sprevádzaná hukotom áut až k miestu kde sa doň vlieva Malachovský potok. Zrádza rieku a necháva sa zviesť potokom. Nevernica. Šeď panelákov sa snaží konkurovať šedi hmly. Bezvýsledne. Všetko splýva v jednu hmotu. Holé koruny stromov v parku pôsobia hrozivo. V tom jej pohľad padne na káčera a kačicu brodiacich sa v potoku. Trampská nežná myseľ tým získava príliv pozitívnych myšlienok. Párik hydiny sa má k sebe a jej zostáva iba slepá závisť. Radšej zodvihne hlavu do výšin. Z hmly sa vynárajú kontúry Radvanského kaštieľa. Už o ňom veľa počula. Z čriepkov o jeho histórii jej zostali v pamäti hlavne fakty o tom, že z roka na rok viac chradne. Čierne kmene stromov, hustá hmla zvyšujú nádych tajomstva a tak sa blíži bez váhania k múrom kaštieľa. Najprv dôjde k zamrežovanému vstupu do akejsi pivnice, kde počuť padať prúd vody. Nad mrežou je satanistický symbol 666. Keby jej ponad hlavu preleteli čarodejnice na metle, ani by sa nečudovala. Podmienky na to sú priam ideálne. Pomaly kráča popri stene a nevie či hľadá krásu alebo počíta stopy vandalov v podobe nevkusných nápisov, vylomených mreží, vytrhnutých odkvapových rúr a vydlabanej omietky. Vraj to bol kedysi nádherný kaštieľ. Keby niekoho osvietil zdravý rozum a získal dobrý nápad, tak by sa tu dali zrealizovať fantastické veci. Rozkročila nohy, zadívala sa do okien kaštieľa, rukami si podoprela boky akoby chcela niekomu dokázať že to ide. Stačí iba chcieť. Nápad nedal na seba dlho čakať. Potešený, že ho niekto prebudil k činnosti vhupol do jej mozgových závitov. Je to jasné ako facka! Tu by sa dali robiť divadelné predstavenia. Balkón priam láka k scénke o Júlii a Rómeovi. Nápad presunula na vedľajšiu koľaj. Teraz nie je čas to riešiť. Teraz je na vandri a treba pokračovať v prieskume. Okná sú dokonale zabezpečené a dovnútra nie je vidieť. Jej nohy sa zrazu dotkne niečo mäkké. Úľak ju takmer paralyzuje. Len pomaly sa jej darí presvedčiť oči k pohľadu k nohám. Keď sa jej to podarí, tak zisťuje, že čierny „bundáš“, ktorý ju zrejme oňuchal, už obcikáva strom obďaleč. Po chladnom šoku jej telom prebieha uvoľňujúce príjemné teplo sprevádzané úľavou. Pokračuje teda vo svojej obhliadke. V okne zbadá malú škúlinku. Kameň bol pravdepodobne tiež zvedavý a drzo vrazil dovnútra. S niečiou pomocou, samozrejme. Aj ona je zvedavá a cez vzniknutý otvor chce hodiť svoj pohľad, ale nedočiahne. Špička topánky zrazu zakopne o kameň. Niekto pred ňou už vo svojej snahe zrejme pokročil. Oceňuje to. Vyzdvihne sa pravou nohou na kameň a tak jej oko získa dobrú pozíciu.
„Dnes tam už toho veľa nezbadáte“ počuje takmer pri svojom uchu.
Účinkuje to ako katapult. Špička nohy sa zošmykne z kameňa a ona putuje k zemi. Kapucňa jej padá na tvár. V priestore, ktorý jej umožňuje pohľad na svet cez padnutú kapucňu zbadá čiusi dlaň. Je výzvou k tomu, aby do nej vsunula tú svoju. To jej zaručene uľahčí zodvihnutie zo zeme. Neváha, nasleduje tú výzvu, postaví sa na rovné nohy, upraví kapucňu a zodvihne zrak. Zadíva sa do modrých očí muža s čiernou bradou, čiernymi vlasmi a v čiernom kabáte. Nad hlavou ma otvorený čierny dáždnik. Mrholí predsa.
„Kedysi to tu bolo krásne“. Tajomný muž jej nedáva žiadnu šancu na slovný prejav a pokračuje ďalej vo svojom výklade. Pomáha jej to zakryť rozpaky a napokon jeho prítomnosť jej lahodí. Je to sympaták. Necháva sa unášať do tajomného sveta.
„Rod Radvanských má hlboké korene. Siahajú až do trinásteho storočia. Stovky rokov to tu zveľaďovali až dnešná doba priniesla tomuto sídlu skazu. Vnútorné priestory boli prekrásne. V rytierskej sále bol veľký kozub. Nádherné kusy nábytku. Dnes to všetko vzal čert.“ Sústredene sa necháva viesť do histórie kráčajúc po jeho boku až k bráne kaštieľa. Jeho hlas je výrazný a pritom tak mäkký a vľúdny. Brána je zatvorená, ale v spodnej časti pod kľúčovou dierkou je štrbina asi centimeter široká a tiahne sa až k zemi. Dievčina trampský odetá v podrepe skúma tento priestor. Pohľad, ktorý sa jej naskytne spôsobuje, že zabúda na prítomnosť tajomného muža, ktorý sa pasoval do úlohy sprievodcu. Zbadá niečo nezvyčajné. Na druhej strane brány je slnkom osvetlené nádvorie. Vidí tam letný záhradný nábytok. Na stoličke sedí staršia robustnejšia dáma v dlhých čiernych šatách a okolo pobehujú deti. Chlapci v oblekoch aké sa nosili v devätnástom storočí a dievčatá v princeznovských šatôčkach a tmavých klobúčikoch. Len im akosi nie je rozumieť. Po niekoľkých slovách je jasné, že rozhovor za bránou je v maďarčine. Nestihne sa začudovať, keď jej zrazu dušu pohladí ľubozvučná slovenčina.
„Dobré popoludnie pani barónka.“ Oslovená zodvihne hlavu a jemne pozdvihne ruku do výšky svojej brady. To už k stolu pristupuje ten, z ktorého úst zaznel pozdrav. Jemne sa dotkne ruky pani barónky a pridá aj priateľský dotyk pier.
„Nože si prisadnú, pán Sládkovič a porozprávajú čože je nového na vašej fare“
„Ďakujem pani barónka Radvanská, rád si k vám prisadnem.“
„Počula som, že ste napísali novú báseň proti neprajníkom slovenčiny. Nepreháňajú to trochu? Neviem, neviem pán farár, ako oni môžu byť tak veľkým panslávom?“
„Ach veď som ja ešte nie taký veľký pansláv.“
„Akože by neboli, ba sú vraj ten najväčší a ani slovenského mena nemajú. Jeho skutočné meno je vlastne Braxatoris, však?
No, a keby som mal ešte tak čisto slovenské meno ako majú pani barónka. Podmanický, či Radvanský, potom by som ja len ešte bol tým opravdivým panslávom.“ Ukončil tému rozhovoru Andrej Sládkovič.
To bolo aj na nežnú trampskú dušu priveľa. Odlepila sa od brány, prudko sa vystrela.
„Uf, to som už kdesi čítala. Je to možné? Žeby dejepis?“ Premohla ju bezmocnosť z obavy, že sa stratila v časopriestore, alebo jej načisto šiblo. Spomenula si zrazu na záhadného muža, ale márne za obzerala naľavo i napravo. Nezostali po ňom ani stopy v snehu. V snahe presvedčiť sa, či je s ňou všetko v poriadku, znovu sa sklonila k štrbine v bráne. Videla tam už niečo úplne iné. O stenu sa opierali staré zabudnuté dosky, plechové vedro a po nejakom živote ani stopy. Aj tam kraľovala hustá hmla. Zodvihla hlavu a znova sa sklonila. Nepomohlo. Za bránou bola iba krutá realita dvadsiateho prvého storočia.
Odlepila sa od brány a zrýchlila krok. Pobehla. Pristavila sa, otočila a lovila v pamäti myšlienky, ktoré by jej mohli mnohé vysvetliť. Márne. Pre istotu pokročila v myšlienkach ďalej, až do času, kedy vystúpila z vlaku a spomenula si, že v mlyne oproti Radvanskému kaštieľu by ju mala čakať trampská spojka. Teraz už zrýchlila krok s jasným cieľom zastať až pri bráne mlyna. Tak sa aj stalo. S obavami otvorila bránu nad, ktorou bol nápis HOSTINEC MLYN, pretože si spomenula na film, v ktorom sa súrodenci pri prekročení nejakých dverí dostali vždy do iného storočia. Uľavilo sa jej keď po vstupe dnu zostala v realite. Nedávne udalosti jej načisto rozhádzali myšlienky. V mlyne vládla pohoda. Z reprákov na stene znelo slovenské country. Mladý Párik pri kozube si vyznával lásku. Pri okne zbadala trampíka, ktorý si upravoval US-ku. Zaručene je to tá dohodnutá spojka. Pochybnosti načisto opadli, veď žiadna iná trampská duša tu nie je. Trampík zodvihol hlavu. Bol celý maskáčový. Mal čierne vlasy, čiernu bradu a zachytil jej príchod svojim modrým pohľadom. Jednoducho sympaťák. Vytušila správne, že to bude jej sprievodca, tentokrát do sveta trampského.
Jana Matzová – Amazónka
kategorie Próza