.jpg?ph=7628832d1c)
Neprišiel.
Ty pripadáš si hlúpo,
sedíš v kresle,čakáš na jeho hvizd.
Posledný kamarát,on poznal tvoje vnútro,
i dávny, pevný dlane stisk.
Gitara zaznela, spadla na zem
a zvíril sa jej prach,
dnes si ju chcel oprášiť,
stuhnuté prsty, tancovali by po strunách.
Si tvrdý ako kameň,
to zocelil ťa svet
a slepé oči máš vždy trochu slané,
čo túžia hory uvidieť.
Martina Jurečeková – Jesienka
Kategorie Poezie